Tá, ktorá uspáva drakov

27. července 2007 v 22:27 | Delilah |  Vír
Alleainor zatvorila oči a sklonila hlavu. Už sa zmierila so svojím osudom. Okolo nej bol neurčitý ruch. Ruky, zviazané za chrbtom ju veľmi boleli. Pod ľahkými bledomodrými trochu potrhanými a ušpinenými šatami sa črtalo jej nežné dievčenské telo.
"Upáĺte ju! Zradila! Upáliť!..." ozývalo sa z davu, ktorý ju obkľučoval.

Kôň sa pod ňou pohyboval akosi opatrne. Akoby cítil jej bolesť a chcel jej cestu uľahčiť. Nebo bolo zatiahnuté, ako pred búrkou. Ani vtáčika nebolo počuť. Hlavná ulica, ktorou ju viedli, bola inokedy pýchou dedinky, avšak dnes pôsobila obzvlášť pochmúrne.
Vtom sa do davu zamiešal akýsi jazdec. Vyletel z bočnej uličky, no ľudia v zástupe mu zahatali cestu. Mal tmavozelenú tuniku oblečenú na striebrom prešívanej košeli, čierny plášť s erbom ľalie a stromu, tmavohnedé nohavice a pevné topánky. Okolo pása sa mu pýšil skvostný meč. Vlasy mal zviazané čiernou šnúrkou, len pár mu ich padalo do tváre, ktorá bola počerná, prísna a zdobená nádhernými sivými očami momentálne chladnými ako ľad.
"Uvoľnite mi cestu! Okamžite uhnite!" skríkol netrpezlivo.
Alleainor zdvihla hlavu a zúfalo naňho pozrela.
"Pomoc..." vzdychla tichunko. Tak tichučko, že to nemohol počuť. Predsa sa však na ňu v tej chvíli pozrel. Prekvapene zastavil koňa. Trvalo to sekundu, no možno aj hodinu, čo sa na ňu pozeral. Potom sa sklonil k dedinčanovi, čo viedol zástup.
"Kto je to?" opýtal sa ho.
Chlap na ňu zhnusene pozrel a potom si odpľul.
"Zradkyňa! Spolčila sa s drakom! Odmietla nám ho pomôcť zabiť! Tá panna, ho odmietla uspať!"
Rytier sa zatváril udivene a v sivých očiach sa mu zračil záujem.
"Uspať draka?"
Dedinčan netrpezlivo pootočil hlavu. Pokúsil sa však odpovedať prívetivo. Rytier mu pripadal nebezpečný.
"Áno môj pane. Vie uspávať drakov. Skutočne. Raz sa jej podarilo jedného uspať a tak mu ušla."
Rytier sa otočil na Alleainor. Skúmavo si prezeral jej unavenú, avšak inteligentnú tvár, s dievčensky jemnými rysmi.
"Prečo si odmietla pomôcť svojim ľuďom?" opýtal sa jej pokojne. Jeho hlas bol prirodzene silný a prenikol hluk. Najprv sa naňho pozrela a potom hlavu zase sklonila. Vedela, že ak odpovie pravdivo, ľudí ešte viac pobúri. V rytierových očiach síce videla spravodlivosť, ale bola si istá, že jej i tak nepomôže. Nemala čo stratiť. Smrti sa nebála.
"Drak chcel len mať rád..." povedala a nebojácne zdvihla pohľad.
Dedinčania v okamihu zúrivo vykríkli. Rytier ich však umlčal vytiahnutím lesklého meča. Na chvíľu vychutnával ticho ktoré vzbudil, a potom zasunul meč do pošvy.
"Tomu dievčaťu nikto neublíži! Beriem ju pod svoju ochranu!" zvolal prísne. O okamih- dva bol pri nej. Schmatol ju okolo pása a vysadil pred seba. Od prekvapenia ani nemukla.
Dedinčania spočiatku nevedeli čo robiť, no potom rozostúpili rytierovi cestu. Báli sa ho. Tušili, že nie je obyčajným mužom. A aj napriek nenávisti k Alleainore si uvedomovali, čo sa im môže stať, ak neustúpia.
***
Bola už noc, keď rytier zastavil koňa. Bolo to pri malom lesíku na čistinke.
V jazierku povedľa najväčšieho stromu sa trblietali hviezdy. Avšak obrovské množstvo komárov kazilo inak čarovnú atmosféru.
Rytier zoskočil z koňa a pomohol aj jej. Počas šialenej rýchlosti, akou hnal zviera po cestách si nevšimol, že má ešte stále zviazané ruky. A ona sa neodvážila niečo povedať.
Vzal dýku, aby rozrezal jej putá. Potom priviazal koňa o strom, vytiahol z jeho kapsy pod sedlom chlieb a nádobu na vodu. O chvíľku rozvatril oheň a aj pripravil pre oboch ležanie. Alleainor stála povedľa a skúmavo ho pozorovala. V hlave jej ešte hučalo, od pocitu blížiacej sa smrti i od bolesti, ktorá sa jej šírila rukami. Pozrela sa na krvácajúce zápästia. V tom pocítila na sebe rytierov pohľad. Sedel pod tým najhrubším stromom, jedol chlieb a pomaly popíjal vodu, ktorú nabral v jazierku. Vedela, že si ju prezerá. Akoby až teraz hodnotil, čí život zachránil.
"Poď." šepol, pričom k nej vystieral ruku s kúskom chleba.
Uľahčene vzdychla, podišla k nemu a vzala si chlieb. Vtedy si všimol jej domliaždené zápästia. Zamračil sa.
Alleainor znepokojene dojedla čo jej dal. Akosi sa bála jeho pohľadu.
"Sadni si." vyzval ju, ukázajúc na miesto vedľa seba.
Počúvla ho. Potom vzal jej ruky do svojich. Zápästia mala v horšom stave ako sa mu spočiatku zdalo. Vzal vodu, vyčistil jej rany a potom ich oviazal pásmi odtrhnutými z náhradnej košele, ktorú mal pod sedlom. Napokon sa si ľahol a znovu sa na ňu zahľadel.
"Ako si uspala draka?" opýtal sa jej zvedavo.
Spokojne sa usmiala. Dlho čakala, kým sa jej opýta. Musel sa opýtať.
"Zaspievala som mu uspávanku." Odvetila.
Začudovane sa jej zahľadel do belasých očí.
"Spievala si drakovi? A on zaspal?"
Úsmev sa jej rozšíril ešte o pár stoličiek.
"Áno. Presne tak."
Rytier odvrátil pohľad. Neveril jej, i keď jej oči za to stáli.
"Zaspievaj mi." požiadal ju.
Potešila sa. Zhlboka sa nadýchla a začala spievať. Je hlas bol skutočne očarujúci. Priam akoby spieval celý anjelský zbor. Začala tíško, pokračovala hlasnejšie až naplnila celú čistinku.
Rytier si to neuvedomoval, no oči sa mu čoraz častejšie zatvárali. Hlava mu padla na trávu a zaspal. V mysli mu ešte stále znela pieseň bez slov, ktorú mu Alleainor zaspievala. Bola krásna...
***
Kôň prudko zabočil do ľava. Alleainor sa musela pevnejšie chytiť rytiera pred sebou. Hneď ako sa ráno zobudil, a to bolo dosť neskoro, zbalil všetky veci, vysadol na koňa, Alleainor vysadil za seba a pustil sa do rýchleho cvalu. Dievčina mala pocit, že sa trochu hnevá, no snažila sa si to nevšímať. Navyše ju znepokojovalo, že nevie čo sa s ňou stane, kam ju rytier vedie, aké s ňou má úmysly. Nič jej nepovedal a okrem toho večera s ňou nič neprehovoril. Ani netušila kto to je. A ani ho nezaujímalo kto je ona. Odrazu prudko zastavil. Alleainor skoro spadla. Rytier zoskočil z koňa. Chytil ju okolo pása a zložil.
"Dnes prespíme tu. Tam za tým kopcom je desať vojakov." vysvetlil svoje konanie.
Dievčina sa tam pozrela. Doposiaľ takmer rovinatá krajinka sa na severe zvlnila do strmého kopca. Zľava i sprava bolo pár stromov, stáročných dubov, ako usúdila a pomedzi ne viedla široká vyšliapaná cesta. Nebo zafarbila červená farba. Slnko už zapadalo. Rytier tak ako i včera, hneď pripravil jedlo a spanie. Sám sa opäť opieral o strom. Alleainor mala pocit, že má stromy veľmi rád. Akoby z nich čerpal energiu.
Sadla si oproti nemu vzala ponúkané jedlo a pozorovala ho. Prečo sa jej na nič neopýta a ani jej nič nepovie? Ani nevie jej meno. Ktovie prečo ju to tak trápilo. Vzdychla. Dnes mala priveľa prečo.
"Trápiš sa?" oslovil ju znenazdajky.
Alleainor práve pila a tak sa zľakla, že jej zabehlo. Rozkašľala sa. Rytier sa k nej naklonil a zľahka ju pobúchal po chrbte. Chvíľku ešte trvalo, kým sa spamätala, ale bolo to v poriadku.
"Tak trápiš?" pokúšal sa znovu nadviazať rozhovor.
Alleainor horlivo pokrútila hlavou.
"Nie, nie... som dokonale spokojná. Možno len..." nedokončila.
"Tak hovor. Neuhryznem ťa. Naozaj." posmeľoval ju.
Dievčina rezignovala.
"Len ma zaujímalo, prečo sa ma na nič neopýtaš. A ani si mi nič nepovedal. Neviem ako ťa mám oslovovať. A... a neviem čo so mnou zamýšľaš. A vôbec...." rýchlo dostala zo seba.
Rytier sa diabolsky usmial.
"Zvedavá... možno až priveľmi. Ale dobre. Volám sa Theaniel. Som rytier z Athanielu. Čo z tebou zamýšľam? Nič, čo by sa ti nepáčilo. Chcel som ti nájsť nejaké miesto, kde by ťa nenašli. Nejaké naozaj bezpečné miesto. Čo sa týka toho, že som sa ťa nič nespýtal... nebolo treba. Myslel som, že keby si mi niečo chcela povedať, urobila by si to. Ale zdá sa, že som sa mýlil. Si nesmelá." pokrčil ramenami.
Alleainor sa začervenala. Naozaj bola dosť nesmelá. Spomínala si, ako sa zhovárala s drakom. To bolo výnimočné.
"Ja som Alleainor." povedala iba. Potom sa skĺzla na lôžko z listov. Počula ako rytier vedľa nej urobil to isté.
"Zaspievaj mi." vyzval ju.
Usmiala sa a začala tichučko nôtiť prvé tóny.
***
Kôň pomaly zastavil. Alleainor bola tomu rada, lebo to znamenalo, že sa Theaniel za tých osem dní už naučil vnímať, že je s ním jemná bytôstka. Zasmiala sa. Tak ju nazval on. Jemná bytôstka... Naozaj to už bol ôsmi deň, čo sa poznajú. Ráno vždy vyrazili prudkou jazdou a zastavili sa až večer. A Theaniel ju vždy len tak mimochodom požiadal, aby mu zaspievala. Trošku pevnejšie sa k nemu pritisla. Nevedela čo sa deje, ale okolo nich bol hluk. Po druhý raz išli cez dedinu, lebo nemali potraviny. Bola to celkom veľká dedina, možno i malé mestečko a práve sa konali trhy. Všade bolo plno ľudí. Alleainor mala z toho stiesnený pocit. Ešte pevnejšie ho stisla. Po tom, čo ju takáto kopa ľudí takmer upálila, mala strach.
"Theaniel? Prosím poďme preč. Môžeme sa zastaviť v inej dedine. Je tu priveľa ľudí." zašepkala rozrušene.
"Upokoj sa. Poponáhľam sa." tíšil ju.
Dav ich pevnejšie obkolesil. Vtom rytier zbadal stánok s chlebom. Vytiahol dve lesklé mince a podal ich dievčaťu. Alleainor sa naklonil na bok, vzala z plátenného stánku jeden veľký chlieb a predavačke hodila obe mince. Podávala ho Theanielovi, ale on si ju vôbec nevšímal. Strnulý pohľad upieral do bočnej uličky, skadiaľ práve prichádzala jazdkyňa v krátkej podprsenke a kožených nohaviciach. Na nohách mala čižmičky, vo vlasoch na spletených vrkočoch kopu korálikov a šnúriek. Vyzerala ako amazonka. Oči mala tmavé, takmer čierne a telo opálené, skoro ako černoška, pery plné veľmi červené. Theaniel z nej nemohol spustiť oči. Aj ona si ho po chvíli všimla a rozžiarila sa. Okamžite sa pustila k nemu, objala ho a pobozkali sa.
"Theaniel, láska moja!" zvolala nadšene.
Alleainor vytreštila oči. Chleba jej vypadol z ruky, uchytil ho malý chlapec a utiekol.
"Och nie!" vyľakala sa, zoskočila z koňa a bežala ho hľadať. Srdce sa jej rozbúchalo ako o život. Ak má Theaniel ženu, tak sa jej čoskoro naozaj zbaví. A navyše teraz, keď stratila ten chleba. Zastonala. Očami v dave zúrivo behala, aby zbadala malého chlapca. Naozaj ho o pár sekúnd uvidela. Pribehla k nemu a chytila ho za rameno.
"Vráť mi to. Prosím, daj mi ten chleba!"
Chlapec na ňu pozrel ako na zjavenie. Zlatisté vlasy sa jej leskli v slnečnom svetle a belasé oči jej žiarili ako drahokamy. Šaty bielej farby sa na jej tele vlnili.
"Si anjel?" dostal zo seba.
"Anjel? Nie, nie. Len potrebujem ten chleba, lebo človek ktorému som ho kúpila sa na mňa strašne nahnevá." Vysvetlila mu. Ale tmavovlasý chlapec v otrhaných šatách si tisol bochník na hruď. Vtom sa Alleainor okolo pása ovinula mužská ruka, vyzdvihla ju do vzduchu a v okamihu už sedela pred rytierom na sedle.
"Ten chlieb nestojí za to, aby si sa stratila." Vyčítal jej.
Sklonila hlavu.
"Bála som sa, že sa na mňa nehneváš." Odvetila.
Zasmial sa.
"Ide len o jeden chlieb. Topas práve kupuje ďalší."
Alleainor zamrzla. Topas kupuje ďalší!? Ako môže byť taký bezcitný. Čo nevie, ako jej to ubližuje? Zavrela oči. Zatočila sa jej hlava a tak sa musela okamžite spamätať. Na tvári vykúzlila úsmev.
"Aha. Ďakujem, že sa na mňa nehneváš. Topas je tvoja žena?"
Pokrútil hlavou.
"Ešte nie. Nerozmýšľame o svadbe." odvetil prosto.
Pricválala k nim Topas. Usmiala sa na dievčinu.
"Som Topas. Theaniel mi o tebe vravel. Vraj ťa zachránil pred upálením." vravela sladko. Znovu sa zasmiala.
"Vždy mal rytierske sklony, ale musela si ho niečím upútať, že ti pomáha." zasa sa smiala.
"Si pekná. Naozaj." A zas sa smiala. Alleainor sa ten smiech zarýval až do kostí. Nenávidela ju už na prvý pohľad. Hoci vedela, že tá žena je dobrá, nemala ju rada. Možno zo žiarlivosti. Sklonila hlavu ešte o centimeter. Medzitým sa oba kone pustili ulicou.
***
Večer sa zastavili v hostinci. Zohnali tam Alleainor koňa a potom, keď ustajnili zvieratá sa stretli pred hostincom.
"Poď drahý. Tam hore nás čaká teplá izbička." Objala Topas Theaniela. Ten sa na ňu usmial a pobozkal ju, keď v tom si spomenul na dievčinu stojacu kúsok za sebou.
"A zohnala si aj izbu pre Alleainor?" pýtal sa Topas.
"Prepáč zlatko, naša je posledná. Ale ona je dedinčanka. Bude jej stačiť stajňa. Však dievča?" pozrela na ňu pri poslednej vete.
Alleainor horlivo prikyvovala. Smútok jej zaplavil dušu.
"Tak vidíš zlatko... Poď už!" predstierala žobronenie a ťahala ho ku schodom. Theaniel ju objal a pomaly šiel do izby. Ešte sa otočil za dievčinou a videl ako smutne zvesila hlavu. Aj jeho čosi nečakane ťahalo k nej.
***
Alleainor potiahla uzdu. Jej kôň sa chcel ponáhlať, no ona sa nemohla pozerať na to ako Topas zvádza Theaniela. Mučilo ju to. Thaenielova hlava bola zvesená a pod očami mal kruhy. To ju ešte viac zarmucovalo.
"Ale drahý, prečo si taký unavený. Veď sme si dokonca prispali až do obeda." Vyhlásila nahnevane amazonka, keď jej neodpovedal na lichôtky.
"Prepáč. Nemohol som zaspať." Odvetil ticho. Alleainor to však začula a rozchichotala sa. Topas sa k nej otočila.
"Prečo sa smeješ?"
"Pretože..." zase neudržala smiech. "...pretože viem príčinu nespavosti pána Theaniela"
Rytier sklonil hlavu. Cítil, že sa červená.
"Tak povieš mi to?" rozčúlila sa amazonka a zastavila koňa.
Ale Alleainor pokrútila hlavou.
"To nemôžem... nechcem pána Theaniela zahanbiť pred jeho budúcou ženou."
Topas sa teda obrátila k nemu a vyzývavo naňho pohliadla.
"Aké tajomstvá máte medzi sebou vy dvaja?"
"Žiadne. Nie je tajomstvom, čo ti nechcela prezradiť, ale zdá sa smiešne, že muž ako ja... že..."
"Tak vysypeš to už drahý?"
"... že nemôžem zaspať bez uspávanky!"
***
Večer sa znova zastavili v hostinci. Zdalo sa, že Topas má rada luxus. A náhodou sa stalo, že znovu nemali voľnú izbu pre Alliaenor. Avšak o pár minút dievčina počula ako sa hostinský sťažuje, že má skoro prázdno. Smutno sa usmiala, pevnejšie zaborila do sena a znovu rozmýšľala nad tým, čo jej myseľ zamestnávalo najviac. Jej záchranca. Po večeri sa s Topas odobral do izby, hoci tentoraz si Aleainor všimla takmer ľútostivý výraz ne jeho tvári, keď si ju prezeral.
Odrazu sa jej okolo pása ovinuli teplé mužské ruky. Alleainor sa mykla, no jej telo o chvíľočku zahalila známa mužská vôňa.
,,Theani..." zašepkala, no nedočkavo ju prerušil.
,,Spievaj. Spievaj mi. Spievaj len pre mňa." Zašepkal zúfalo. Pevne ju k sebe pritisol a okamžite sa poddal tónom nežnej uspávanky.
***
Topas strašne zúrila, keď ráno Theaniela objavila s hlavou zaborenou v Alleainorinich vlasoch, spokojne odfukujúc ako dieťatko. Upokojila sa až vtedy, keď jej nakoniec (po dlhej hádke) sľúbil, že nechá Alleainor v najbližšom bohatom dome. Jej to radšej nepovedali, lebo obaja akosi tušili, že by to neprijala dobre.
A tak keď sa ocitli pre veľkým honosným domom, vzal Theaniel uzdu Alleainorinho koňa a zaviedol ju dnu. Po pár slovách s koniarom sa na koni zvrtol a bez rozlúčky odcválal. Dievčina sa rozplakala.
***
Netrvalo to ani desať dní, čo sa Theaniel musel s Topas rozlúčiť. Muž, ktorému obaja kedysi prisahali vernosť, ju povolal do bitky.
Pred hranicami sa smutne rozlúčila s Theanielom. Obaja vedeli, že sa vidia naposledy. Jasne im to hovorili tmavé kruhy pod Theanielovými očami, jeho nevyspatý, vychudnutý výzor a jeho vyblednutá pokožka.
Pobozkali sa a Topas odcvála. Theaniel obrátil koňa na opačnú stranu vracajúc sa k miestu, kde zanechal svoj pokoj. Svoj spánok.
***
Na miesto, kde Alleainor nechal, sa vrátil až po siedmich dňoch cesty a nebol tam skôr len preto, že jeho kôň musel odpočívať. No naňho spánok neprichádzal a celé hodiny len bezsenne preležal. Keď sa tam dostal, bol už smrteľne vyčerpaný. Zoskočil z koňa a ledva sa dostal ku koniarovi, ktorému Alleainor zveril.
"Kde je?" spýtal sa namáhavo starého muža, ktorý práve obsluhoval kone.
Čierny žrebec sa pod jeho rukami nepokojne zamrvil, no starec odvetil nesmierne trpezlivo, ba zdalo sa, ako by aj trochu chápavo.
"Dobre, že ste prišli. Je na tom už naozaj zle. Celé dni preplakala, že vás nechce nechať umrieť. No, ale poďte za mnou pánko. Zdá sa, že ste netrpezlivý." Uškrnul sa, vedúc Theaniela do domu. Voviedol ho zadným vchodom cez kuchyňu plnú pracujúcich kuchtíkov, ktorý v usadlosti očividne svedomito chystali oslavu. Potom nepozorovane prešli honosnou halou, no Theaniel nemohol vnímať krásu domu, lebo jeho telo a myseľ zamestnávala len jediná nástojčivá myšlienka. O chvíľočku už budem s Alleainor!
A naozaj o chvíľku stál v jednej miestnosti spolu s Alleainor. Ešte si ho nestihla všimnúť. So zúrivou iniciatívou bola zabraná do čistenia malého jeleňa zo slonoviny. Z duše sa mu uľavilo, že bola v poriadku. Potom si však všimol jej odraté nohy a šaty, ktoré na nej viditeľne viseli. Dosť pochudla. Hoci, v zrkadle by videl, že on sám je na tom horšie.
"Alleainor!" zašepkal chrapľavo.
Zmeravela a drahocenná soška jej vypadla z ruky. Zvrtla sa, prestrašene vykríkla, keď ho zbadala a v mihu sekundy už sa mu túlila v náručí.
"Odpusť mi.... odpusť mi, prosím ťa. Ja som to vedela a predsa som nič nepovedala. Je to moja vina, že tak vyzeráš. Mala som ti povedať...... mala som ťa upozorniť, predtým, než som ti zaspievala. Prepáč mi, prepáč mi." Vzlykala žalostne. Tvár mala omnoho bledšiu, než si ju pamätal a oči červené od toľkého plaču. Silno si ju pritisol na hruď.
"Maličká..... neplač. To ja sa ti ospravedlňujem, že som skôr neurobil... toto." Zamrmlal.
Vzal jej tvár do dlaní, zdvihol ju k sebe a nežne pobozkal na ústa. Dievčina mu v náručí takmer omdlela. Keby ju nebol zachytil, keď sa jej podlomili kolená, isto by mu teraz ležala pri nohách, neschopná chytiť dych. Velikánske nevinne rozšírené oči naňho upierala v čírej radosti.
Ani nie o desať minút sa z usadlosti vyrútili dvaja jazdci na koňoch. Obaja nesmierne unavený a predsa plný novej energie...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Devil4441 | E-mail | 28. července 2007 v 0:15 | Reagovat

No, premyšľam čo na to povedať.Nie je to zlé, aj to zaujme, ale....Už na začaitku bolo jasné dako to dopadne!Dalo sa predpokladať, že sa do seba zamiluju a že budú spolu aj napriek tomu, že ju nechal v tom dome.Ale to s tou uspavankou je dobré, mne to príde ako pekná metafora na potrebu menom láska, na konci príbehu....

2 mimi | 29. července 2007 v 16:19 | Reagovat

ej ci to bol pekny pribeh.hned som vedela ze sa do seba zamiluju.

3 jalu9 | 29. července 2007 v 16:33 | Reagovat

no zaujímavé čítanie, ale príbehy, kde sladké blondínky preberajú chlapov brunetkám ... a ja by som sa na jeho mieste hnevala na ňu ... ale inak zaujímavé ...

4 dori | 30. července 2007 v 19:06 | Reagovat

krasny pribeh

5 Leo011 | 1. srpna 2007 v 15:20 | Reagovat

no je to fakt zaujimave....

6 burka7 | 4. května 2008 v 21:05 | Reagovat

je to pekne,zaujmave,zahadne take ake ma byť

7 jajka_7 | 7. dubna 2009 v 14:13 | Reagovat

je to naaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaadherné.....velmi sa mi to páči zaujalo ma to..... :DDDD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama