Hĺbka srdca (Ľudia, ktorých nikdy nespoznáš...)

17. ledna 2008 v 0:00 | Sayio |  Truhlica
Porozprávam Vám niečo, čo som nedávno zažil v autobuse a myslím, že to bude dlho zapísané v mojej pamäti.

Nastúpil som do tohto autobusu prvý krát, pretože som len nedávno našiel nové miesto, ako profesor dejepisu. Nemám veľa takýchto ponúk a preto ma veľmi potešilo dobre platené zamestnanie na slušnej škole.
Sadol som si k oknu oproti jednej prázdnej stoličke a vedľa mňa sa posadila staršia pani. Zvyšok autobusu bol prázdny, nečudo, bola to prvá zastávka. Svoju pozornosť som zameral na prostredie ubiehajúce za oknom a zároveň som rozmýšľal o tom, ako ma prijmú nový študenti.
Hneď na ďalšej zastávke nastúpilo mladé dievča, pre ktorú som začal celé toto rozprávanie. Bola zvláštne oblečená, akoby z iného sveta. Z minulosti. V dlhej sukni, rovnako dlhom kabáte, a obuté mala čosi, čo možno nazvať črievičkami. Skoro. Aj jej tvár bola zvláštna. Nie pekná. To vôbec. Ale veľmi jemná, skoro nevinná. Akoby sa ešte nestretla so zlom tohto sveta.
Sadla si oproti mne, pričom si vedľa sedačky položila veľký školský batoh. Priveľký na také útle dievča.
Jej záujem som stratil okamžite. Alebo si ma ani nevšimla, pretože sa ihneď obrátila k oknu a zahľadela sa von. Urobil som to isté. Napokon, vonku to vyzeralo zaujímavo. Oblaky sa zhlukovali na nebi ako pred búrkou. Čoskoro začne pršať a ja som rozmýšľal, či to stihnem do školy.
Všimol som si, že autobus vyšiel na most, keď odrazu pani vedľa mňa stuhla.
"Nikto sa ani nepohne z miesta! A okamžite vytiahnite peňaženky! HNEĎ!" Nejaký muž vstúpil do autobusu, ktorému sa práve zatvorili dvere a mieril na nás zbraňou. Vyzeral odhodlane a ja som vedel, že by nás všetkých postrieľal už len z toho, ako sa mu nervózne chveli pery.
Začal som vyťahovať peňaženku z vačku.
V tom okamihu sa dievča postavilo a jedným rýchlym krokom sa dostalo k mužovi. Zovrela mu dlaňou ruky, prudko ich zdvihla dohora.
Zbraň vystrelila.
Neškodne prerazila strechu autobusu. Všetci sme napäto sledovali, ako prekvapenému zločincovi päsťou vrazila do nosa a kolenom do brucha. Jeho zbraň medzitým rozobrala. Náboje vložila do jedného vačku, pištoľ do druhého.
"Pán vodič, prosím otvorte dvere." Povedala skoro drsným hlasom a ja som sa prebral z tranzu.
Omráčeného zlodeja ľahko vytrčila von.
Potom sa posadila späť na svoje miesto a jej pozornosť už znovu zaujímal len výhľad z okna. Autobus sa pohol. Viezol nás na poslednú zastávku. Vodič bol pravdepodobne príliš v šoku, než aby si uvedomil, že treba zavolať políciu a zostať na mieste. Pravdupovediac som bol tiež natoľko otrasený, že som to nedokázal vysloviť.
Môj najväčší šok však prišiel až vtedy, keď som do školy prišiel na druhý deň a ona tam sedela v prvej lavici. Nespoznala ma.
Ale hneď v ten prvý deň som si všimol, že je to najmilšie a najjemnejšie dievča z celej triedy. Hovorila veľmi potichu, mierne sa usmievala, usilovne sa učila a ostatný sa k nej správali ako k porcelánu.
Volala sa Delilah.
Tento príbeh je venovaný Delilah a nie je stopercentne pravdivý. Má len ukázať, že nikdy nespoznáme žiadneho človeka úplne. Hĺbka srdca je nekonečná. Nemožno ju celkom odhaliť. Del, je najzáhadnejšie bytosť, akú som kedy stretla... Možno aj vy poznáte takú osobu. Tak vám radím, aby ste sa nikdy nepokúšali ju pochopiť. Je to neuskutočneteľné. Bohužiaľ. Alebo možno našťastie...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 angel885 | 26. ledna 2008 v 19:25 | Reagovat

fakt dobre pribehy

2 TommyNo3 | 3. února 2008 v 14:07 | Reagovat

zaujimavy pribeh :)

3 aveline231 | 4. října 2008 v 21:53 | Reagovat

Wav super a dobre pisane tak zaujimavo

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama