Delilah (životný príbeh)

18. února 2008 v 9:09 | Freyia |  Delilah
Delilah mala 12 rokov, keď som ju objavila na prahu svojho domu. Špinavú, vyhladovanú a zbitú.
Náš prvý dotyk mnou hlboko otriasol, lebo vo mne vyvolal pocity a spomienky z dávnej minulosti, ktoré som chcela nechať pochované. Ale napriek tomuto zvláštnemu okamihu som ju vzala dovnútra a ošetrila. Mala horúčky, blúznila v japončine, svojom rodnom jazyku.
A keďže som sa ani po tých rokoch života s Cyn nedokázala tento zložitý jazyk naučiť, musela som počkať, kým príde domov.
Pamätám si, ako jej chladný pohľad na chvíľu zmäkol, keď uvidela dievča z krajiny svojich predkov. Pohladkala Delilah po čele a takmer okamžite odskočila. Rovnako ako ja predtým.
"Vraví, že vie rozprávať príbehy. Hovorí, že ak ju nepošleš preč, dá ti všetky rozprávky čo má." Povedala mi odchádzajúc z miestnosti. Potom zastala tesne pred dverami a dodala: "Nepúšťaj k nej veľa ľudí. Je to empatička."
Pamätám si to veľmi presne, lebo mi dlho trvalo, kým mi došli všetky súvislosti. A to sa mi často nestáva. Teda, empatici sú ľudia, ktorí vnímajú svet veľmi citovo a emocionálne. Pri kontakte s iným človekom nereagujú na jeho meno, ale všetky pocity, ktoré sa naň z tohto človeka nalepia. A pri dotyku sa tento pocit mnohonásobne prehlbuje. Niekedy až tak, že sa to odrazí na druhej osobe. V prípade Delilah, je to vlastne ničivá vlastnosť, pretože jej schopnosti sú príliš osobné a ona vidí svet len ako klbko pocitov, čo ju tlačia k zemi a útočia na ňu zo všetkých strán. Fyzický kontakt je pre ňu utrpením... A tak je to aj s mnohými ďalšími empatikmi. Napriek tomu je empatia do istej miery skvelá vlastnosť. Kiež by jej mal každý aspoň štipku. Aby sme sa dokázali vžiť do cudzích pocitov.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Apelleta | Web | 20. února 2008 v 9:36 | Reagovat

Je to moc hezký. Nechceš se spřátelit??

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama