Zatmenie mesiaca

11. května 2008 v 12:37 | Sayio |  Truhlica
Je polnoc a spln.
No môj mesačný kameň ma dnes neochráni. Lebo dnes je aj zatmenie mesiaca. Pamätám si, ako mi mama vravela, že si ho nikdy nesmiem dať dolu. Vravela, že kým naň v noci svieti mesiac, bude ma chrániť. Lenže dnes mesiac nesvieti. Pravda, nesvieti ani pri nove, ale toto je niečo iné. Dnes je zakrytý inou planétou.
A ja mám veľmi nepríjemné tušenie, že toto sa nemalo stať.

Možno som len paranoidná, možno mi len šibe. No nemôžem sa toho pocitu zbaviť. Keď mi ho matka kládla okolo krku, mala som tri roky. Zvláštne, že si to pamätám tak presne.
Vyzerala spokojná, zdalo sa mi akoby práve oklamala nešťastie.
Teraz by som sa najradšej rozbehla a začala volať jej meno. No to by bolo dosť hlúpe, vzhľadom na to, že je mŕtva dobré štyri roky...
Mimochodom, volám sa Fiona, mám šestnásť a žijem u Craneovcov už druhý rok. Chodím do novej školy, mám skvelé známky a nie som práve vzorom krásy. No napriek tomu sa zdá, že niekomu sa predsa len páčim. Volá sa Michal, chodí so mnou do triedy a je druhý najkrajší chalan na škole. Taktiež basketbalová hviezda, kapitán počítačového klubu a zhodou okolností môj nový nevlastný brat.
Hehe, a potom, že život nie je ironický psychopat!
Ale vráťme sa späť k môjmu kameňu. Mama mi odkázala vo svojom závete, že sa veľmi ospravedlňuje za niečo, čo mi nemôže vysvetliť, no vďaka tomu kameňu sa tým nemusím trápiť. Ocko mi odkázal že ma má rád a že dúfa, že sa nikdy viac neuvidíme. Super, čo?
Vôbec netuším, o čo im šlo.
No rozhodne sa im podarilo ma rozplakať, keď som si to prečítala. Teraz už samozrejme neplakávam. Psychológ, ku ktorému chodím, mi hovorí, že by som mala. Vraj to pomôže rýchlejšie prekonať žiaľ zo straty. Ale to mi jedno. Ja sama predsa viem, čo je pre mňa najlepšie. A plakať, aby sa mi ostatní ľudia zasa vysmievali... Som snáď hlupaňa?
Radšej sa sústredím na momentálne naliehavejšie problémy. Napríklad ako sa zbaviť toho čudného pocitu a ešte čo robiť s Michalom. Niežeby sa mi nepáčil. Vtom nie je problém, ibaže žijeme pod jednou strechou a keď na mňa stále čučí, cítim sa strašne divne. Okrem zvyčajného romantického zvierania žalúdka mám taký nezvyčajný pocit na zátylku. Taký... akoby som to popísala... proste sa cítim ohrozená. Neviem, čím to je. Michal je fajn chalan. Má milión skvelých vlastností a je zlatý až sa hory červenajú a tráva ružovie.
Bohvie, že jeho dievčaťom by chcela byť každá na škole a aj väčšina tých, čo kráčajú okolo neho na ulici.
Tak prečo by si Michal vybral práve mňa? Zrejme to bude ten háčik, čo mi nedá spať. A na háčik je najlepšia šálka teplého kakaa.
Bŕŕ, na chodbe je strašne chladno... že by sa pokazila klimatizácia? A nevidno ani na krok aj keď je tu množstvo okien.
Zasa ten hrozivý pocit.
Práve som si uvedomila, že sa zakrádam ,ako zlodej. Netuším, kedy moje telo tak spozornelo, no niečo nie je v poriadku. K tým schodom sa mi akosi nechce...
Správam sa ako idiot! Prinútim svoje nohy k pohybu a zahľadím sa dolu schodmi. Snáď sa nezľaknem úbohých tridsaťsedem schodov. V úplnej tme. A mrazivom tichu.
Aj ma prešla chuť na mlieko. Asi sa radšej vrátim do postele.
Čo to... Bože, pomoc! Niekto do mňa strčil. Cítim, ako sa obraciam vo vzduchu a letmo zahliadnem Michalovu tvár.
"Hádam si si nemyslela, že ti dovolím, ukradnúť mi rodičov!" povie ticho a ja padám dolu.
Prečo som bola taká naivná? Nikdy som sa mu nepáčila. Ten pohľad bol plný nenávisti. Prečo som si to nevšimla?
Je neskoro. Bože, prečo? Padám príliš rýchlo... Nie, nechcem zomrieť! Za všetko môže to zatmenie mesiaca. Nechcem zomrieť....
A potom bola všade len tma....
Naveky...
PS. Chcem sa týmto príbehom poďakovať Delilah za úpravu všetkých mojich príbehov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 aveline231 | 4. října 2008 v 21:05 | Reagovat

fuha prekvapujuci zaver. Ale taky je asi vsade. Paci sa mi to...=)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama