Priateľka

27. února 2011 v 10:03 | Freyia a Cyn |  Freyia a Cyn
Freyia:
Nikdy by ma nenapadlo, čo všetko sa môže človeku stať, keď sa stratí v lese.

Nie, že by som sa stratila. Ja som samovoľne odmietla hľadať cestu. No a keď už som sa tak rozhodla a túlala sa zasneženým lesom, z nenazdajky ma prepadli! Ostrí šíp mi preletel popri hlave a zabodol sa do stromu. Očakávala som, že na mňa spoza stromu vybehne množstvo vagabundov, no ku podivu to bolo iba jedno dievča. Priznám sa čakala som niečo vzrušujúcejšie. "Prepáč." juj zima. To dievča mrazí snáď viac ako samotný ľad. Na jej pohľad nikdy nezabudnem. Pohľad vyjadrujúci silu, drzosť, voľnosť a veľký žiaľ. "To je v poriadku. Iba som sa zľakla." usmiala som sa na ňu, no ona sa už dávno otočila na päte a zmizla medzi stromy. "Počkaj!" skríkla som na ňu. Nemohla som si pomôcť, ta osoba vo mne vzbudila zvedavosť...
Onedlho som sedela v malej chatke na popíjala pravý japonský čaj. Bol naozaj veľmi dobrý omnoho kvalitnejší ako ten čo mi núkajú na banketoch. "Volám sa Raven Aysslenn MacBrennan, ale priatelia mi hovoria Freyia." chcela som byť priateľská no toto dievča bolo ozaj tvrdý oriešok. "Nie som tvoja priateľka! Sedíš tu len preto, lebo vonku je zima a môj otec ma učil pohostinstvu." veľmi tvrdý oriešok. "No dobre ako myslíš, môžeš mi aspoň povedať ako sa voláš?" som neodbytná a asi to zaberá. "Cynara." odvrkla tvrdo. "Pekné. Cynara, môžem ťa volať Cyn?" v tej chvíli sa mi zdalo, akoby sa všetko zastavilo. "Nie!" ozval sa jej hlas po chvíli. Znela inak, tak nejako utrápene a tak som sa na chvíľu odmlčala. Zadívala som sa na portrét visiaci na stene. Bola na ňom namaľovaná ozaj krásna žena a neunikla mi podobnosť s mojou hostiteľkou. "Kto je ta žena?" ...
Cyn:
"Kto je ta žena?" jej hlas sa mi zabodol do tela. Pozrela som na matkin portrét a zaplavil ma pocit úzkosti. Iného by som okamžite poslala kade ľahšie ale toto dievča...
"Je to ... moja matka." dievčina sa usmiala "Je pekná. Určite je to skvelá žena. Rada by som ju spoznala." jej slová boleli stále viac. Začala som rozprávať o veciach, ktoré ma ničili. "To nepôjde.... Umrela, keď som bola malá." nastalo ticho. Dievčina previnilo hľadela do zeme. A ja? Prišlo mi jej ľúto. Cítila sa zle len pre jednú nepríjemnú otázku. "To je v poriadku. Bolo to dávno." ubezpečovala som ju. Odrazu sa mi pozrela priamo do očí a usmievala sa. "Budeš mojou priateľkou?" jej otázka ma zaskočila. Priateľkou? Nikdy som sa z nikým nezblížila natoľko, aby som ho mohla nazývať priateľom. Ľudom sa väčšinou vyhýbam. Samota mi vyhovuje. A však toto dievča ma niečim priťahovalo. Aj keď sa zdalo že jej život je dokonalí, cítila som, že by ma dokázala pochopiť. Ako by som cítila, že mi dve máme byť spolu, akoby sme boli spútané. Myšlienky mi blúdili v nekonečnej prázdnote. Prikývla som. "Ako, že ťa to mám volať?" ...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama