Delilah

Delilah (životný príbeh)

18. února 2008 v 9:09 | Freyia
Delilah mala 12 rokov, keď som ju objavila na prahu svojho domu. Špinavú, vyhladovanú a zbitú.
Náš prvý dotyk mnou hlboko otriasol, lebo vo mne vyvolal pocity a spomienky z dávnej minulosti, ktoré som chcela nechať pochované. Ale napriek tomuto zvláštnemu okamihu som ju vzala dovnútra a ošetrila. Mala horúčky, blúznila v japončine, svojom rodnom jazyku.
A keďže som sa ani po tých rokoch života s Cyn nedokázala tento zložitý jazyk naučiť, musela som počkať, kým príde domov.
Pamätám si, ako jej chladný pohľad na chvíľu zmäkol, keď uvidela dievča z krajiny svojich predkov. Pohladkala Delilah po čele a takmer okamžite odskočila. Rovnako ako ja predtým.
"Vraví, že vie rozprávať príbehy. Hovorí, že ak ju nepošleš preč, dá ti všetky rozprávky čo má." Povedala mi odchádzajúc z miestnosti. Potom zastala tesne pred dverami a dodala: "Nepúšťaj k nej veľa ľudí. Je to empatička."
Pamätám si to veľmi presne, lebo mi dlho trvalo, kým mi došli všetky súvislosti. A to sa mi často nestáva. Teda, empatici sú ľudia, ktorí vnímajú svet veľmi citovo a emocionálne. Pri kontakte s iným človekom nereagujú na jeho meno, ale všetky pocity, ktoré sa naň z tohto človeka nalepia. A pri dotyku sa tento pocit mnohonásobne prehlbuje. Niekedy až tak, že sa to odrazí na druhej osobe. V prípade Delilah, je to vlastne ničivá vlastnosť, pretože jej schopnosti sú príliš osobné a ona vidí svet len ako klbko pocitov, čo ju tlačia k zemi a útočia na ňu zo všetkých strán. Fyzický kontakt je pre ňu utrpením... A tak je to aj s mnohými ďalšími empatikmi. Napriek tomu je empatia do istej miery skvelá vlastnosť. Kiež by jej mal každý aspoň štipku. Aby sme sa dokázali vžiť do cudzích pocitov.

 
 

Reklama